Gavril Gryzlov

novinár a spisovateľ

PS: Andrej Gemer, Gabo Gemerský, Gejza Gráč 

 

* 06.05.1928 Bratislava 

† 09.09.1978 Píla-Vlčí laz

Spisovateľ a novinár Gavril Gryzlov sa narodil sa v roku1928 v Bratislave, v rodine ruských porevolučných emigrantov. Jeho otec bol v občianskej vojne dôstojníkom cárskej armády. 

V rokoch 1939 - 1947 navštevoval gymnázium v Bratislave a neskôr v Malackách, štúdium však nedokončil. 

V roku 1948 nastúpil ako elév do redakcie Smena, absolvoval vojenskú prezenčnú službu a po nej pracoval ako betonár na stavbe Priehrady mládeže. Súčasne dopisoval do závodného časopisu Nosice a v roku 1954 sa stal jeho redaktorom. V rokoch 1955 - 1970 pôsobil v redakcii denníka Smena, bol voľným reportérom a od augusta 1968 aj jeho šéfredaktorom. V roku 1970 musel redakciu opustiť z dôvodu normalizácie. 

Gavril Gryzlov bol rodený novinár - reportér. Do novín prinášal nové témy. Písal o dramatických ľudských osudoch, o sociálnej problematike, na vojnové hrdinstvá nahliadal cez utrpenie, zbabelosť, odvahu i obetavosť človeka. 

Patril k reportérom, ktorí od začiatku 60. rokov odvážne otvárali témy justičných vrážd, krívd a neprávostí stalinizmu a gottwaldovského socializmu. 

Tvorivé začiatky Gavrila Gryzlova sa spájajú s lieterárnou tvorbou. Ešte ako gymnazista uverejnil v roku 1947 poviedku Mravný zákon, v ktorej vyzdvihol etické princípy ľudského správania. 

Vyzdvihovanie morálky a morálneho konania bolo ťažiskom aj ďalších spisovateľových reportáží. Princípy morálky vyzdvihol aj v reportážnych knihách Gardistické inferno, Stretnutie s vrahom a Živý mŕtvy z katakomb. Tieto knihy vyšli v čase, keď mal ich autor za sebou už rozsiahlu životnú skúsenosť ako betonár na stavbe Priehrady mládeže, redaktor závodného časopisu a niekoľkoročný redaktor Smeny. 

V reportáži Odpísaný približuje Gavril Gryzlov krutý osud slovenského vojnového letca, v Perleťovom čase zázrakov rozpráva príbeh o dvoch mladých poľských podvodníkoch, Rybičky s jantárovými očami sú reportážou o mladom delikventovi na úteku z detského domova a v reportážnom príbehu Strach z rokov 1963 – 1966 používa v slovenskej žurnalistike dovtedy nepoužívaný prúd vedomia, vnútorného monológu postáv a prehovorov bez vyznačených dialógov. Je to príbeh muža, ktorému režim znemožnil dokončiť štúdium teológie, za pokus ilegálne opustiť republiku mu súd vymeral vysoký trest väzenia a celá jeho ďalšia existencia je poznačená touto skutočnosťou. Na záver príbehu jeho „antihrdina“ – lebo tak sám Gryzlov nazval hrdinov svojich reportáží – kladie čitateľovi otázku: „tak načo sa pechorím, keď som poznačený, keď sa mojimi večnými sprievodcami stali neistota a strach...“ 

V cestopise La dolce vita z roku 1961, ukazuje autor predovšetkým rub kapitalistickej spoločnosti (príbehy rímskych prostitútok a pod.), zbavuje sa tu ideologického schematizmu. V knihe reportáží 22 a 77 prináša vyvážený, autorsky vyhranený pohľad na realitu a kritické ostrie reportáží zo Slovenska smeruje k širšiemu postihnutiu deformácií dobovej komunistickej spoločnosti. Tento spoločenský kriticizmus, idúci až na hranicu možného, sa výrazne prejavil v reportážach, ktoré publikoval v Smene v rokoch 1965 – 1967 a knižne vyšli až v roku 1999 vo výbere Pro nobis (usporiadal a doslov napísal S. Kalný). Jedná sa o dramatický záznam banskej katastrofy a záchranných prácach v bani Hodonín, a reportážnu montáž – príbehové 35-stranové dokumentárne pásmo Bambini di Orava o detských otrokoch v tomto stále nepreskúmanom kúte Slovenska. 

Vo svojej tvorbe Gavril Gryzlov potvrdil vysokú úroveň reportážneho umenia. Jeho reportáže prinášajú nové, často šokujúce, no závažné spoločenské témy, ktoré autor dokázal stvárniť spôsobom, ktorý z neho robí jedného z najväčších slovenských reportérov. 

Gavril Gryzlov zomrel 9. septembra 1978 na zlyhanie srdca v dobrovoľnej opustenosti na samote Vlčí laz (Wolfov laz) nad Novou Baňou v katastri dediny Píla.